V zdravotníctve sa točia miliardy no vážne chorí sú odkázaní na charitu. Kde v tejto tme nájsť svetlo? Odpovie Lukáš Hrošovský

Do zdravotníctva prúdia miliardy, pacienti so vzácnymi diagnózami ale zostávajú uväznení v sieti byrokracie či lobingu. Lukáš Hrošovský je jednou z tvárí boja proti systému liekov na výnimky. Hoci čelí mašinérii, ktorá jeho prežitie vytlačila až do sféry charitatívnych zbierok, rolu obete odmieta. Prečo sú v tomto štáte vážne chorí ľudia odkázaní na charitu a pouličné zbierky?

Do slovenského zdravotníctva smeruje ročne zhruba 10 miliárd eur. Napriek tomu sme krajinou, kde sa internet zmenil na akýsi veľtrh bolesti, utrpenia, strachu, ale aj nekonečnej nádeje a viery doslova v zázraky. Zbierka za zbierkou: O vlastné životy, či aspoň o svoje zdravie či ako tak dôstojný život. Matiek, otcov, ale dokonca aj detí.

Raz je to zbierka pre mamy s deťmi, ktoré hľadajú peniaze na lieky, ktoré im zachránia holý život, po nich zasa nasledujú zbierky pre zdravotne veľmi vážne ohrozené deti alebo sú tu i zbierky pre ľudí, ktorí sa snažia pozviechať sa zo život ohrozujúcich ochorení, úrazov či aspoň - napriek zdravotným hendykepom, žiť život, ktorý by sa dal nazvať ako tak dôstojným a zmysluplným. A napokon, pre tento štát i ekonomicky prínosným.

Je to priam nekonečná prehliadka bolesti, utrpenia, ale aj nádejí a nekonečnej viery v dobro ľudí. Otázka však znie. Kde je vlastne tých zhruba 10 miliárd, ktoré nám cez dane a odvody štát vezme do zdravotníctva a ako to, že toľkoto z nás musí - i napriek povinnému solidárnemu systému, až nedôstojne pýtať peniaze na to, aby sme vôbec prežili, či aspoň žili ako tak dôstojný a ľudsky udržateľný život? A je v poriadku, že i v tejto realite môžu mať zdravotné poisťovne zisky?

Slovenský systém výnimkových liekov už celé roky zlyháva a pacientov so vzácnymi diagnózami stavia do úlohy rukojemníkov byrokracie, chladných rozpočtových škrtov, ale i nejasných a neraz diskriminačných kritérií. Kým inovatívna liečba dokáže zastaviť progresívne ochorenie, naše zdravotné poisťovne ju často odmietnu preplatiť, čím chorých vyháňajú na charitatívne portály žobrať o vlastné životy či zdravie. Je tento prenos zodpovednosti zo štátu na občana vôbec udržateľný a kto ponesie zodpovednosť za tých, ktorí na internete „nevyzbierajú“ dosť aby prežili?

Jedným z prípadov tejto svojvôle a priam ambasádorom tých, ktorí sa v tomto súboji čísiel verzus ľudskosť bijú o vlastný život je Lukáš Hrošovský. Tomu tento štát už roky odkazuje, že jeho život je pre nás “príliš drahý,” do systému sa proste akosi nezmestí a ak chce prežiť, musí o svoj život prosiť nás všetkých.

Ako sa s týmto bremenom dá žiť, kde v tom hľadať nádej a vieru v ľudské dobro a ako práve on vidí zlyhania systému našej zdravotnej starostlivosti? No a napokon, pre koho je vlastne tento štát, ak nie je pre nás - zvlášť, keď máme nejaký vážny zdravotný problém?

Tento štát šetrí na výdavkoch na výnimkové lieky, tvrdí zdravotnícka analytička Jana Ježíková. Kategorizácia liekov sa prakticky stopla a financie na výnimkové lieky sa nenavýšili, ba práve naopak, tvrdí Jana Ježíková. Netreba sa ľutovať. Teba hľadať svetlo v tme. O to, čo máme, treba neustále bojovať, odkazuje Lukáš Hrošovský.

Ráno Nahlas, s Lukášom Hrošovským a Janou Ježíkovou. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.