Ringier Slovakia Media s.r.o.

Zpravodajství

Zábava

Politické zprávy

Umění

Prvy týždeň som nezažmúrila oko, úplne ma pohltila pomoc druhým, po ruke som ale mala stále sekerku, hovorí Ukrajinka Anna Mária Romančuk

Podcasty Aktuality.sk

Všetky podcasty spravodajského portálu Aktuality.sk

„Nik nie je nastavený na to, aby bojoval a zabíjal iných. To sú nenormálne veci“, rozpráva Anna Mária Romančuk, „dieťa revolúcie“, ako si hovorí. Od začiatku Putinovej vojny organizuje pomoc jej obetiam. V civile je profesionálka krízovej komunikácie. Stojí na čele komunikačného oddelenia jednej z ukrajinských bánk. Organizuje zbierky na vojenské drony, psychologickú pomoc vojnovým invalidom a bola aj v misii na pomoc ženám, ktoré si prešli peklom Irpine a Buče.„Ony vôbec nerozprávali“, reaguje. A len pohybom a v zamyslení mi ukazuje, že sa v podstate s pohľadom, z ktorého sa vytratil život, knísali v tichosti spredu dozadu. „Boli mimo života. Boli živými mŕtvolami“.Približne milión mŕtvych a zranených, nepočítajúc civilné obete. K tomu milióny tých, ktorí museli pre vojnu opustiť domovy či krajinu. Ale aj zničené mestá, dediny, alebo pogromy po ktorých zostali masové hroby v Buči, Irpiňi či Iziume. Doterajšia bilancia Putinovej agresie proti Ukrajine z februára 2022. Práve dnes prekračuje horizont troch rokov. A hoci sa rozbehol kolos mierových rokovaní, Donald Trump paradoxne smerom k napadnutej krajine vyslovil to: „Ukrajina túto vojnu nemala začať“. Jeho emisári pritom začali rokovania s emisármi Putina, od ktorých zas vyvstala aj veta, že „Zelenskyj by si zaslúžil po prstoch“. Ide o slová šéfa Putinovej diplomacie Sergeja Lavrova. Ako sa na to pozerajú samotní Ukrajinci, ktorí vojnu zažívajú na vlastnej koži? Pozrieme sa na to s Annou Máriou Romančuk, ktorá organizuje pomoc napadnutej vlasti. Keď zbraň nahradí aj sekera„Tá vojna sa pre Ukrajincov začala už v roku 2014“, podotýka Anna Mária. „My dobrovoľníci sme to už poznali a vedeli sme preto, že útok príde. Do poslednej chvíle sme však tomu nechceli uveriť“, pokračuje. 24. februára 2022 ju útok zastihol doma vo Ľvove. „Prepuklo to o tretej ráno. Začala som sa baliť. No nie preto, aby som utekala, ale aby som mohla ísť do boja, brániť svoju vlasť“, rozpráva.Nakoľko nemala doma žiadnu zbraň a pociťovala silnú potrebu mať niečo poruke na svoju ochranu, našla ju v sekere.„So známymi sme si volali, že čo ideme robiť, ako sa máme chrániť. Že ideme bojovať“, rozpráva Anna Mária, ktorá je v civilnom živote šéfkou komunikácie v jednej z ukrajinských bánk. Spočiatku našla svoje miesto v organizovaní pomoci. „Z domu, v ktorom žijem, sa stal štáb. Rozhodovali sme tam, ako ďalej. Organizovali sme pochôdzky mestom, informačné kampane na zhromažďovanie finančnej pomoci“, rozpráva Anna Mária. Hovorí pritom, že každý si vybral svoj „front“, na ktorom bojoval. „Bolo to čudné. Ako by sme na tu chvíľu celý život čakali. Som totiž z generácie, ktorá svoje dospievanie prežila akoby v jednej veľkej revolúcii. Som ročník 1981 a hovoríme si Deti revolúcie“, vysvetľuje.Frontová línia – nechce sa ti veriť, čo vidíšKrvavú tvár vojny zažila aj v tesnej blízkosti frontu. Chodila dobrovoľníčiť do Charkova, kam doručovala zásoby munície. Urobila si aj kurz, aby mohla pomáhať pri odmiňovaní. „Celé mi to prijde ako vo filme. Ten s Melom Gibsonom - Statočné srdce. On tam kričal to „freedom“. Prídeš a nechce sa ti veriť, čo vidíš. Umierajúcich ľudí. Explózie riadených striel...A potom ti rozprávajú, že vojny vlastne niet“, hovorí o paradoxoch konfliktu. „Normálny človek tomu uveriť nemôže“, dodáva. „Keď si tam, funguješ ako robot. Nemôžeš dať najavo emócie. Nemôž plakať, rozprávať. Nemôžeš sa na to pozerať ako človek“, opisuje. Vtedy sa podľa Anny Márie počíta len chladná akcia, na konci ktorej je pomoc. Či už raneným, alebo zasiahnutým hrôzami vojny. „City tam musíš jednoducho vypnúť, lebo inak si neporadíš,...

„Nik nie je nastavený na to, aby bojoval a zabíjal iných. To sú nenormálne veci“, rozpráva Anna Mária Romančuk, „dieťa revolúcie“, ako si hovorí. Od začiatku Putinovej vojny organizuje pomoc jej obetiam. V civile je profesionálka krízovej komunikácie. Stojí na čele komunikačného oddelenia jednej z ukrajinských bánk. Organizuje zbierky na vojenské drony, psychologickú pomoc vojnovým invalidom a bola aj v misii na pomoc ženám, ktoré si prešli peklom Irpine a Buče.„Ony vôbec nerozprávali“, reaguje. A len pohybom a v zamyslení mi ukazuje, že sa v podstate s pohľadom, z ktorého sa vytratil život, knísali v tichosti spredu dozadu. „Boli mimo života. Boli živými mŕtvolami“.Približne milión mŕtvych a zranených, nepočítajúc civilné obete. K tomu milióny tých, ktorí museli pre vojnu opustiť domovy či krajinu. Ale aj zničené mestá, dediny, alebo pogromy po ktorých zostali masové hroby v Buči, Irpiňi či Iziume. Doterajšia bilancia Putinovej agresie proti Ukrajine z februára 2022. Práve dnes prekračuje horizont troch rokov.  A hoci sa rozbehol kolos mierových rokovaní, Donald Trump paradoxne smerom k napadnutej krajine vyslovil to: „Ukrajina túto vojnu nemala začať“. Jeho emisári pritom začali rokovania s emisármi Putina, od ktorých zas vyvstala aj veta, že „Zelenskyj by si zaslúžil po prstoch“. Ide o slová šéfa Putinovej diplomacie Sergeja Lavrova.  Ako sa na to pozerajú samotní Ukrajinci, ktorí vojnu zažívajú na vlastnej koži? Pozrieme sa na to s Annou Máriou Romančuk, ktorá organizuje pomoc napadnutej vlasti.  Keď zbraň nahradí aj sekera „Tá vojna sa pre Ukrajincov začala už v roku 2014“, podotýka Anna Mária. „My dobrovoľníci sme to už poznali a vedeli sme preto, že útok príde. Do poslednej chvíle sme však tomu nechceli uveriť“, pokračuje.  24. februára 2022 ju útok zastihol doma vo Ľvove. „Prepuklo to o tretej ráno. Začala som sa baliť. No nie preto, aby som utekala, ale aby som mohla ísť do boja, brániť svoju vlasť“, rozpráva. Nakoľko nemala doma žiadnu zbraň a pociťovala silnú potrebu mať niečo poruke na svoju ochranu, našla ju v sekere. „So známymi sme si volali, že čo ideme robiť, ako sa máme chrániť. Že ideme bojovať“, rozpráva Anna Mária, ktorá je v civilnom živote šéfkou komunikácie v jednej z ukrajinských bánk.  Spočiatku našla svoje miesto v organizovaní pomoci. „Z domu, v ktorom žijem, sa stal štáb. Rozhodovali sme tam, ako ďalej. Organizovali sme pochôdzky mestom, informačné kampane na zhromažďovanie finančnej pomoci“, rozpráva Anna Mária. Hovorí pritom, že každý si vybral svoj „front“, na ktorom bojoval.  „Bolo to čudné. Ako by sme na tu chvíľu celý život čakali. Som totiž z generácie, ktorá svoje dospievanie prežila akoby v jednej veľkej revolúcii. Som ročník 1981 a hovoríme si Deti revolúcie“, vysvetľuje. Frontová línia – nechce sa ti veriť, čo vidíšKrvavú tvár vojny zažila aj v tesnej blízkosti frontu. Chodila dobrovoľníčiť do Charkova, kam doručovala zásoby munície. Urobila si aj kurz, aby mohla pomáhať pri odmiňovaní. „Celé mi to prijde ako vo filme. Ten s Melom Gibsonom - Statočné srdce. On tam kričal to „freedom“. Prídeš a nechce sa ti veriť, čo vidíš. Umierajúcich ľudí. Explózie riadených striel...A potom ti rozprávajú, že vojny vlastne niet“, hovorí o paradoxoch konfliktu. „Normálny človek tomu uveriť nemôže“, dodáva.  „Keď si tam, funguješ ako robot. Nemôžeš dať najavo emócie. Nemôž plakať, rozprávať. Nemôžeš sa na to pozerať ako človek“, opisuje. Vtedy sa podľa Anny Márie počíta len chladná akcia, na konci ktorej je pomoc. Či už raneným, alebo zasiahnutým hrôzami vojny.  „City tam musíš jednoducho vypnúť, lebo inak si neporadíš, neprežiješ“, vysvetľuje Anna Mária. Hovorí, že to bude jeden z vážnych problémov, s ktorými sa budú musieť na Ukrajine vysporiadať po skončení vojny: psychologická pomoc z tráum, ktoré v ľuďoch zanecháva. „Nik nie je nastavený na to, aby žil a bojoval a zabíjal iných. To sú nenormálne veci“, rozpráva.  Živé mŕtvoly – ženy z Irpine a Buče Anna Mária rozpráva aj o svojej skúsenosti s obeťami zverstiev z Buče a Irpine. Ide o mestá v okolí Kyjeva, ktoré sa stali symbolmi brutality ruskej invázie. Po ruských vojakoch zostali stopy po hromadnom zabíjaní civilistov či znásilňovaní. „Bola som ako dobrovoľníčka v misii, kde sme sa starali o ženy z Irpine a Buče. Znásilňované ruskými vojakmi“, rozpráva s pohnutím. Pýtam sa, čo jej hovorili? „Ony vôbec nerozprávali“, reaguje. A len pohybom a v zamyslení mi ukazuje, že sa v podstate s pohľadom, z ktorého sa vytratil život, knísali v tichosti spredu dozadu. „Boli mimo života. Boli živými mŕtvolami“. Aj s odstupom rokov Anna Mária precitne a sama ďalej nemôže hovoriť. „Keď som s nimi začala pracovať, dva týždne som sama nemohla prehovoriť“, spomína.  Nezlomili tieto zverstvá Ukrajincov, pýtam sa. Anna Mária hovorí, že Putinova vojna v Ukrajincoch prebudila ľudskosť a následne ich spojila. „Spojila aj krajinu ako takú, boli sme totiž rozdelení aj jazykom“, spomína. „Bojujeme teraz za slobodu svojej krajiny“. Na Slovensko chodí Anna Mária načerpať pokoj. „Máte tu akýsi vnútorný pokoj. Prichádzam tu a naberám energiu a idem ďalej“, hovorí. „Energiu nám dáva aj podpora, ktorú tu nachádzame“, dopĺňa. Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Aplikace Youradio Talk

Prvy týždeň som nezažmúrila oko, úplne ma pohltila pomoc druhým, po ruke som ale mala stále sekerku, hovorí Ukrajinka Anna Mária Romančuk

Poslechněte si podcast