Ringier Slovakia Media s.r.o.

Zpravodajství

Zábava

Politické zprávy

Umění

Normalizácia bola dobou pomalého varenia žiab a korkových ľudí, hovorí Jolana Kusá (Rano Nahlas)

Podcasty Aktuality.sk

Všetky podcasty spravodajského portálu Aktuality.sk

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom totalitnej moci?Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá.S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli...

Môj manžel - disident Miroslav Kusý,povedal mojej mame - keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď práve kvôli tým deťom to robí, aby sa im mohol pozrieť do očí. Takže, kvôli deťom treba držať hodnoty i morálku a kvôli nim sa treba držať svedomia. Inak tento svet padne," hovorí o časoch normalizácie disidentka Jolana Kusá. Ako sa žilo disidentom pod tlakom totalitnej moci?Prišli po rúškom noci, prišli na tankoch a so samopalmi, prišli nepozvaní a vyše 20 rokov odmietali od nás odísť. Stotisícová po zuby ozbrojená sovietska okupačná armáda strážiaca tzv. tábor mieru, ako aj našu vlastnú kolaborantskú normalizačnú moc. To bola doba Normalizácie, jednej z najtemnejších kapitol našich novodobých dejín.„Normalizácia prišla po nádejach a slobode tzv. Pražskej jari ako ľadová sprcha pretože prišli tanky a bol koniec. Bolo to protivné, skutočne fyzicky z toho bolo zle pretože pred vašimi očami ľudia, s ktorými ste zdieľali nadšenie zo spoločného presvedčenia kde sme si hľadeli do oči a hovorili si, čomu veríme a o čo ideme spolu usilovať no a potom, o pár mesiacov sa ocitli v Previerkových komisiách. Bili sa o to niektorí ľudia pretože to bol výťah k moci,“ spomína na tie časy vtedajšia disidentka Jolana Kusá.S Jolanou Kusou sme nedávno v Ráno Nahlas hľadali aktuálne paralely s touto érou šedivosti, priemernosti, lámania charakterov a straty nádejí. Tých analógií zjavne nie je málo, ako sa však v tých časoch reálne žilo tým, ktorí odmietli vymeniť svoje hodnoty a presvedčenie za kariéru a hmotné statky?„Priatelia odpadávali, tí, ktorí sa báli a naozaj, niektorí naozaj na rovinu povedali: Ja by som sa s vami rád stretával, ale prišli za mnou eštebáci a ja na to nemám. normálne sa bál a nebol schopný a ani ochotný sa tomu vystavovať. Ale bál sa napríklad aj Dominik Tatarka, tiež popisoval tieto procesy (strachu), ale ten to prekonal,“ približuje túto dobu Jolana Kusá.Štátna moc totiž disponovala prakticky všemocným a reálne nekontrolovateľným represívnym aparátom, ktorému kraľovala tajná štátna polícia známa pod skratkou ŠTB. Odpor voči normalizačnej moci tak viedol k všemožným perzekúciám. Od straty akéhokoľvek zmysluplného zamestnania, zákazu cestovania do zahraničia, cez permanentné domové prehliadky, odpočúvanie telefónov, sledovanie tajnými, škandalizovanie v komunistami ovládanej tlači až po vykonštruovanú kriminalizáciu a vláčenie obetí režimu po nekonečných výsluchoch s hrozbami tvrdých trestov za takzvané podvracanie republiky a jej štátneho zriadenia.Normalizačná moc však neušetrila ani rodiny svojich oponentov a veľmi rada mierila aj na achillovu pätu zrejme každého rodiča – teda deti disidentov a ďalších odporcov moci.„Môj manžel (disident Miroslav Kusý) mojej mame povedal, keď ho volala na zodpovednosť za svoje vnúčatá, že veď kvôli tým deťom to robím, aby som sa im mohol pozrieť do očí. Takže kvôli deťom treba držať hodnoty a morálku a kvôli nim treba držať svedomie, inak tento svet padne,“ hovorí Kusá.Normalizačná moc je však spájaná v našej kolektívnej pamäti aj s érou údajného blahobytu a sociálnych istôt. stelesnených povestnými panelákmi či dovolenkami ROH (revolučné odborové hnutie) v socialistickom zahraničí. Tieto výhody režimu však boli až pričasto vykúpené nemožnosťou prejaviť nesúhlas s režimom, stratou mnohých slobôd – ako i lámaním charakterov, pretože kariéry sa v tej dobe spájali predovšetkým s tými správnymi straníckymi knižkami a nevyhnutnosťou jasne deklarovať oddanosť režimu a jeho ideológií. No a v pozadí celého tohoto režimu bola okupačná moc, ostnaté drôty okolo hraníc a ambícia moci vládnuť "na večné časy a nikdy inak.“Ako sa teda žilo v ére, v ktorej čas stratil význam, moc si robila nároky nielen na skutky a slová, ale dokonca i na myšlienky a súkromie občanov? Kde sa brala sila čeliť moci, ktorá sa zdala byť nekonečnou v čase i priestore, aké metódy používala na lámanie odporu a kto vlastne boli...

Aplikace Youradio Talk

Normalizácia bola dobou pomalého varenia žiab a korkových ľudí, hovorí Jolana Kusá (Rano Nahlas)

Poslechněte si podcast