Mladých zraňujú premiérove posmešky, či sa cítia ako vrtuľník. Spoločnosť v tolerancii predbieha politikov

„V puberte som mal pocit, že ako gej mám pred sebou len dve možné životné trajektórie: buď budem na smiech, alebo môj život bude tragédiou. Malo by pre mňa obrovskú hodnotu vidieť, že život môže dopadnúť dobre, aj keď je človek kvír,“ hovorí občiansky aktivista Roman Samotný.

Pred štyrmi rokmi útočník pred bratislavským barom Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Miesto, ktoré bolo pre mnohých LGBTI+ ľudí symbolom bezpečia, slobody a prijatia, sa odvtedy spája aj s jednou z najtragickejších udalostí novodobého Slovenska. V čase, keď si pripomíname štvrté výročie teroristického útoku a zároveň 20 rokov od vzniku Iniciatívy Inakosť, sme sa rozprávali s občianskym aktivistom a zakladateľom Teplárne Romanom Samotným.

V rozhovore otvorene hovorí o tom, prečo si ani dnes nedokáže spomenúť na svoj bar bez bolesti a ako sa vyrovnával s tragédiou, ktorá zásadne zasiahla jeho život. Opisuje aj obrovskú vlnu solidarity, vďaka ktorej napriek skúsenosti s nenávisťou dospel k presvedčeniu, že dobro v ľuďoch prevažuje. Hoci bar na Zámockej ulici už neexistuje, Tepláreň žije ďalej v podobe komunitných podujatí a diskusií.

S Romanom Samotným sa však vraciame aj do jeho dospievania, k prvému coming outu a k šestnástim rokom aktivizmu v Inakosti. Rozprávame sa o tom, ako sa za posledné dve desaťročia zmenil život LGBTI+ ľudí na Slovensku, prečo podľa neho spoločnosť v prijímaní menšín predbehla politikov a aký dosah má nenávistná rétorika na mladých ľudí.

Čo mu napriek všetkým sklamaniam dáva nádej, že Slovensko môže byť láskavou krajinou, v ktorej sa každý bude cítiť doma? Aj o tom je dnešná časť Aktuality Nahlas. Moderuje Monika Vatrálová.